Beriem fotoaparát a dokumentujem. / Môj fotoaparát kvíli a krváca. Ukrýva už mnoho drastických fotografií, akokeby som bola úchylná, ťažké niekomu vysvetliť. / Otvorená preležanina v chrbtovej časti 10x15cm je vyplnená hnisom a riedkou čiernou stolicou. Viem, že otrava krvi je na dosah. Okolie rany je zapálené a poškodenie tkaniva je aj v okolí, v hĺbke pod nevystrihnutým tkanivom.
Popoludní prichádzajú dve mladé dcéry, utrápené, sympatické a spolupracujú. Chcú matkine preležaniny podať na úrad pre dohľad. Otvorene hovoríme o tejto problematike. Matku odviedli do nemocnice hovoriacu a chodiacu. Nasledoval pád v nemocnici, zlomenina krčku panvovej kosti, operácia v inej nemocnici, preklad späť, nasledovalo utlmenie liekmi, vznik preležanín v chrbtovej časti a na päte ľavej dolnej končatiny. Zanedbanie v ošetrovateľskej starostlivosti a prevencii.
Mám voľno dva dni, ale v podvedomí myslím na ženu aj doma. Alzheimerová demencia - ťažký stupeň je uvedené v jej prepúšťacej správe. Ani tento údaj mi k jej veku a k tomu čo uviedli dcéry nesedí. Alibizmus pre zanedbanie?
Ráno sa krátko radím s doktorom. Od operácie ubehlo už dosť času, vertikalizovať ju? Zhodujeme sa a ja nabádam pacientku k sedu, po upokojení a stabilizácii ju dokonca vyzývam postaviť sa. Spolupracuje , oprie sa o mňa, podchytávam ju pod ramená a spoločne kráčame k stolu, usadím ju na stoličke. Obe sa tešíme, smejeme, drgáme sa ako malé dievčatá, možno ako pri našich prvých krokoch. Rozhovor, a jej odpovede nie sú však v súlade s ťažkým stupňom Alzheimerovej demencie. Ibaže ak by sa udial zázrak a to medicína nepripúšťa. Stoluje samostatne, stravuje sa úplne samostatne a dožaduje sa servitky. Obaja s lekárom máme radosť zo zlepšenia zdravotného stavu. Dcéra s vnukom prichádza popoludní a pred mojimi očami sa odvíja zrazu spomalený dej.
Objatie, žena objíma dvojročného chlapca, vnuka, privinie si ho a ja v mojej pracovnej dobe vidím tiecť lásku a šťastie na večnosť. Chlapec stále krúži okolo nej, malými dlaňami sa šplhá po jej kolenách, v izbe je plno tichej harmónie a to malé živé striebro ju rúčkou chniape. Po špičkách sa vytrácam, aby som nerušila svojim oblečením takúto chvíľu.
Nastupujem ráno službu a napätie na celom oddelení sa dá krájať. Nestíham prevziať službu, žena na lôžku leží v sepse, nízky tlak, tečie jej infúzia a mne sa jemne chvejú ruky. Nasleduje rýchly preklad na CP do jednej z BA nemocníc a o tri dni žena umiera. Otrava krvi z preležaniny, tak znie výsledok pitvy.
Spomalený dej tichej izby naplnenej harmóniou a náruč svojej šťastnej babky si dvojročný chlapec nebude pamätať. Ja určite a navždy.
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Dcéra zosnulej ženy podala podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vyjadrenie úradu 06.2011:
Na základe dostupnej zdravotnej a súvisiacej dokumentácie bolo možné konštatovať, že pacientke bola v dohliadanom období poskytnutá adekvátna zdravotná a ošetrovateľská starostlivosť, v súlade s platnými právnymi predpismi.
Smrť pre zanedbanie vo všetkých sférach a mimo nemocníc je trestný čin. V nemocnici je takýto čin chránený a tolerovaný, kolektívna vina. Nesie sa však ťažko, zamestnanci nemocníc vyhorievajú, mnohí už vyhoreli. Manažmenty nemocníc neriešia. Polohovať pacienta sa dá aj bez financií, ale kto?....tí,čo vyhoreli?
Vyjadrenie ministra zdravotníctva pre denník SME zo dňa 19.11.2010
„Nemalo by sa to stávať. Ja by som takého pacienta domov neprijal. Prosím príbuzných pacientov: Poukazujte na to. Musia sa sťažovať primárovi alebo riaditeľovi. A ak to nepomôže, Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou."