Letenky pre redaktorku

Autor: Ľubica Kočanová | 18.2.2011 o 18:00 | (upravené 21.1.2012 o 12:04) Karma článku: 14,20 | Prečítané:  3135x

"Nikoho sem nepúšťaj, najprv mi ho dobre ukáž, veď vieš, čo ak príde nejaký novinár. Hocičo popíšu, dobre ich ja poznám." artikuluje výrazne chudá tvár pacientky. Bielovlasá  rozprávková bytosť s vráskami a nekončiaci svet pestrej fantázie. Veľké oči zvýraznené dioptriami veľkých okuliar, špicatá brada, výrazná intonácia prefajčeného hlasu. Mimika a dramatičnosť v každej vete. Herečka. Za vysokým intelektuálnym čelom sa  ukrýva paradox života starnúcej populácie. Neželané neurofibrilárne klbká,  Alzheimerove špirálové vlákna a plaky. Tichý zabiják, tichá epidémia. Doposiaľ nejasná etiológia, ešte nik nepotvrdil príčinu. Terapia, ktorá iba spomaľuje progres.

Nezvyčajne extrovertná, komunikuje vo dne v noci. Gestikuluje slabnúcimi rukami, nestráca čas. Ešte nám musí mnoho povedať. Z pracovnej anamnézy v zdravotnej dokumentácii je to zrejmé. Známa redaktorka možno známeho denníka.

"Koľkokrát som Ti hovorila, neskáč mi do reči, potom zabudnem. Keď mi dávaš jesť aj piť , ja zabudnem čo som chcela." hnevá sa na prejavy svojich vretienok v hlávke. Príliš často ju rušíme v rozprave bežnou aktivitou života, napríklad pitím čaju.

Sedáva vo vozíčku vo vyšetrovni a organizuje nám mini tlačové konferencie. Práve tam cíti najviac prúdiaci život a oporu v nás a náš záujem. Sme možno jej predposledné publikum, fascinuje nás svojim osobitým prejavom. Opisuje biely a červený piesok Kazachstanu, biedu ľudí ktorých videla, chce im poslať svoje šaty, deťom dať jesť, cigáňom, lebo sú vraj dobrí. Preskočí v mysli na chladnú Sibír a vzápätí sa vráti do Paríža, kde je rušný umelecký život. Pochádza z aristokratickej rodiny, kde vzdelanie žien malo svoje miesto.

"Zatvor dvere!" káže mi. "Nemôžem zatvoriť dvere vyšetrovne, sledujem ruch na celom oddelení, vysvetľujem. " Tak tam jednoducho napíš, že tu nie sme, že sme vedľa." a je spokojná, opäť vyriešila.

"Inak si skvelá, máš len jedinú zlú vlastnosť." pritvrdí trochu."Že ma nepočúvaš." Na to má vlastné citlivé senzory. Ak cíti náš nezáujem, alebo vidí našu sústredenosť na inú povinnosť služby, vie ako nás má upútať. "Kto ma tu objíme?" a hneď sme prítomní v jej prítomnosti. Marek jej to vlastné úprimné objatie daruje.

Večer vkročím do jej izby a ona je opäť raz prežiarená. "Som skutočne šťastná, že si tu práve ty. Jednu výčitku však mám.   Kde   si    bola?   Môj otec ti predsa kázal starať sa o mňa, ako ti môže teraz dôverovať?" zdôrazňuje pomaly. Kladie vždy dôraz na dôveru. Je to jeden z mojich najemotívnejších uvítacích ceremoniálov od pacienta, na začiatku mojej nočnej služby.

"Kto je to, prosím ťa?" pýta sa, keď počas dňa do vyšetrovne vchádza náhodne riaditeľ liečebne.""Pani redaktorka, predstavujem vám nášho riaditeľa." šibalsky sa všetci usmievame.

"Ty počuj," priamočiaro na neho, "počúvaj ma dobre, vybav konečne tie letenky, ale nielen pre mňa, aj pre ňu, aj ona nech poletí s nami!" dôležitým spôsobom káže redaktorka nášmu riaditeľovi. Opäť vyvolá úsmev. Spokojne sa jej darí presvedčiť riaditeľa, má jeho prísľub, podaná ruka a uvidíme sa na letisku.

Ráno v deň odchodu do iného zariadenia s ošetrovateľskou službou je utlmená. Skleslo sedí v kabáte vo vozíčku, ovisnutá hlávka, drieme sa jej. Vchádzajú muži zo sanitky a nasleduje prevoz.

"Babi, cestujete! Nechajte sestra, my si ju naložíme." prejavia sa muži činu v akcii, chápem ich, ale predsa.

"Aká babi ? Žiadna babi, a aké naložíme? Ona nie je tovar.
Pre vás, aj pre mňa je to pani redaktorka, páni!"

Skvelá a stále pútavá redaktorka. Držím ju za ruku cestou k hlavnému východu. Zmes obáv, hlboký nádych výdych s povzdychom, objatie, srdce trhá a sľub stretneme sa.

Pochopia ju tam, kam ide? Pochopia jej výpovede podčiarknuté neliečiteľnou chorobou? Ostane pre nich ľudskou bytosťou, alebo sa stane smiešnou chorou starou ženou, vhodnou iba pre humor z ochorenia? Terčom pre nechápajúcich, alebo pochopená s trpezlivosťou empatických.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

"Ako doklad o prítomnosti človeka by sme mali brať prítomnosť žijúceho tela. Nie sme ani samostatné duše, ani samostatné telá. Sme duch prítomní v tele a oduševnelé telá. Pochopiť túto pravdu znamená pochopiť dôstojnosť toho, koho myseľ zlyháva, ale jeho prítomnosť na svete ako osoby je nespochybniteľná."                    

Erik Gilbert Meilaender

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?