Keď chýba štandard a nadštandard zachráni život

Autor: Ľubica Kočanová | 26.4.2011 o 9:55 | Karma článku: 25,55 | Prečítané:  9566x

Dokončujem kontrolný odber krvi ležiacej pacientke. V tento deň pracujem na oddelení ako študentka ošetrovateľstva na praxi, študujúca budúca sestra. Najčastejšie na praxi sprevádzame pacientov na rôzne vyšetrenia - chýbajúci personál. Pobyt na praxi na najrozličnejších oddeleniach našich nemocníc je pre mňa najzaujímavejšie, najpoučnejšie obdobie, zbožňujem to. "Potrebujeme vás, odprevadíte pacientku na ambulanciu. Ambulancia je na druhom poschodí v druhej budove a vozíček je na chodbe." žiada ma sestra zamestnaná na tomto oddelení.

V tmavej miestnosti so sonografom na ôsmom poschodí usádzam pacientku oblečenú v civile do vozíčka. Predné malé kolieska vozíka smerujú do rôznych svetových strán, zasekávajú sa a zadné veľké kolesá si nepamätajú kedy boli dofúkané. Opierky na ruky sú obviazané hydrofilným obväzom, aby franforce zbytkov molitánu držali pokope. Evokuje ma myšlienka, že invalidný vozík je sám invalidom. Rároha, smetisko dejín.

„Ako sa cítite, nie je vám nevoľno?" Vosková farba jej pleti a neprirodzene naklonená hlava sú pre mňa výstrahou. Prezrádzajú, niečo nie je v poriadku, spozorniem a sledujem. Vzhľadom na neustálu obsadenosť výťahov pre pacientov, volím radšej cestu výťahom pre personál, ale tiež žiadna výhra. Chcem sa presúvať rýchlo, vozík-rároha nedovolí, kvíli a kladie čoraz väčší odpor vždy šikmým smerom.

„Pili ste dnes?" pýtam sa jej, keď sa mi konečne podarí stlačiť smer prízemie. Odpovedá zamietavo a hlava jej klesá na hruď, viečka jej oťažievajú. „Čo je s vami, čo sa deje?" udržiavam ju pri vedomí. "Krvácam," hovorí spomaleno, utlmene. Sľub "poponáhľame sa" sa nedá s touto spomalenou rárohou dodržať. Traverzujem s nekĺzavým vozíkom šikmo od jednej steny širokého vestibulu ku druhej. Všetkými smermi sa dá, len priamo sa nedá. Vzdialenosť k druhému výťahu sa mi zdá nekonečná.

Druhým výťahom v druhej budove sa pretláčam s rárohou na druhé poschodie a pacientka sa začína naklánať cez operadlo vozíka. Rastie vo mne predstava, že ju budem musieť uložiť kdekoľvek na zem na chodbe, ak mi upadne do bezvedomia. Pretekám s odporom vozíka a s mojimi schopnosťami, pripravujem sa na najhoršie, ale stále ju udržiavam v kontakte. Konečne sme pred najvzdialenejšou ambulanciou, našťastie sestra práve otvára dvere a lekár z ambulancie nás vidí priamo cez otvorené dvere.

Nemusí sa pýtať, vidí, berie do ruky telefón a volá na materno - fetálne oddelenie. „Máte ešte voľné lôžka? nie? veď ráno ste mali, dobre, dobre, tak nič," zloží a vytáča druhé číslo. „Máte voľné lôžka, potrebujem urýchlene, pacientka kolabuje, nie? nie!? nemáte?, to nie je možné!" bezradne a zlostne zloží telefón. Krúti hlavou, dotkne sa rukou čela, potom pozrie na mňa priamo a direktívne.

"Pôjdete s ňou na ôsme poschodie naspäť a poviete im, že ju musia prijať!"

„Doktor, som len praktikantka, nikto ma tu nepozná." uvádzam ho do reality.

Pochopil. Necháva ambulanciu a čakajúce pacientky, oznamuje, že sa vráti. „Nesmieme jej dať piť, pôjde ihneď na sálu." Pretláčam sama odpor, ktorý kladie rároha opäť od steny k stene traverzom. K večne nedostupným výťahom sa presúvame naspäť, odkiaľ sme prišli a pacientka je na hranici bezvedomia. Bohužiaĺ jediná cesta úzkym hrdlom na ôsme poschodie.

„Ostaňte tu." necháva nás doktor 5metrov od vyšetrovne oddelenia, vchádza dnu a zatvára za sebou dvere. Počujem jeho rázny hlas. "Prijmete ju!" znie rozkaz, ktorý pokračuje hlasno, hlas sa stupňuje v krik, naráža na odpor personálu, ktorý sa bráni takisto hlučne. Hlasy sa vzájomne prekrikujú, a výrazne zvyšujú decibely ostrej zvady o život. Náhle sa dvere otvoria, doktor prístúpi k pacientke, ktorá ho už nevníma.

„Ste ochotná zaplatiť si nadštandard?„ Pacientka vôbec neodpovedá. Doktor rozhodne sám smerom k vyšetrovni. „Je ochotná." V mene života vyhráva a pretláčam rárohu s pacientkou do izby, kde sú dve voľné postele. Pacientku prekladám na lôžko a personál sa konečne začína venovať záchrane jej života.

Rárohu by som najradšej vyniesla pred nemocnicu,nechala ju napospas bezdomovcom, aby ju spoplatnili v kovošrote. To však nejde, rároha je pre nemocnicu dôležité a neodpísané DKP. Viac ako štandard.

Odbieham ženu pozrieť, na rampe nad posteľou je meno. Volá sa Ľubica, mladšia ako ja a šok, ten istý dátum narodenia. Oznamujem jej to s úsmevom, dotknem sa ruky, odchádzam, zaželám, stretli sme sa.

Izba nepôsobí dojmom nadštandardu, je čistá, vymaľovaná, posteľ je polohovateľná a pacientke tečie štandardne infúzia, taká istá ako má tiecť všetkým. V ten deň som stretla iba jediný nadštandard a tým je ten doktor. Prúdi mu v žilách človek.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?