Spriadam myšlienky do nitky dlhej...chyba v diplomovke

Autor: Ľubica Kočanová | 27.9.2011 o 21:03 | (upravené 1.10.2011 o 12:04) Karma článku: 25,88 | Prečítané:  7968x

Svetlo jarného dňa v roku 1983 privítalo po prvýkrát dcéru Barborku. Uvelebila sa v mojich skriptách učenia a vyhrala. Trónila nad betónom, pružnosťou, plasticitou, výpočtami a výkresmi. „Končím, to všetko ide preč, školu nedokončím a basta!" prehlásila som spolužiačkam aj manželovi „Však aj vy uvidíte." dvíhala som chrbát od Barborky. Nerozumeli mi, ale vtedy zabrali: "Posledný ročník KDS necháš? Veď ti pomôžeme."  

rok 1984

Hlboké modré oči, strieborné husté vlasy, výrazné lícne kosti spojené so zdanlivým vnútorným pokojom statika ma očarili. Oponent, vtedy 50 ročný statik mal v rukách moju diplomovku. Rešpekt a vzor ochoty poradiť.

Štátnice. Barborku strážila Imička. Listovala som si skriptá betónových konštrukcií, trámy, stĺpy, výpočty, excentricita. Zrazu ma telom prešiel parný valec! Excentricita, preboha, veď tam mám chybu, vo výpočte. V tej odovzdanej diplomovke.

Stres, stiahnuté hrdlo, čo teraz? Tuška, guma, kalkulačka, opravila, prekreslila stĺpy, nespala. Všetky stĺpy veľkorozponovej haly v odovzdanej diplomovke som mala slabo vystužené. Mizerný pocit.

„Máte to zle." vítal ma hneď s výčitkou v tvári vo dverách oponent. „Smiem to vymeniť, opravila som to." znela prosba v rýchlosti. Krútil hlavou a bez slov preberal opravený projekt. Súhlas bol pre mňa tak oslobodzujúci, ospravedlňujúci, ešte som nepoznala tú cenu. Obaja sme vedeli, že tak konal proti všetkým predpisom. Dovidenia v šprinte bolo zbohom.

„Posudok vašej diplomovej práce bol poslednou prácou v živote statika, vášho oponenta. Stihol ho napísať na stroji, náhle mu zlyhalo srdce a v nemocnici skonal." rezali ma nožom slová reality, fatálny oznam v škole. Posledný rozhovor, posledný posudok, moja zbabraná práca. Zabodnutá trieska v srdci, bezrozmerná výčitka, to nebol iba stres z chyby. Nenapraviteľný diel, moment v živote. Plač  utlmil...a štátna záverečná skúška a súkromný život prehlušili.

Rok 1995

„Dovoľ, aby som Ti predstavil kolegyňu, architektu Miriam Hartlovú". Meno zrazu a tie hlboké modré oči, také isté. Dýchala som otázkou, pozerala priamo na dospelú dcéru môjho oponenta.  „Otec bol statik? Poznala som ho krátko, zomrel v lete, odviezli ho z práce spoza stola, píšuceho osudný posudok mojej diplomovky." O trochu viac vlhké oči do hĺbky dna.

„Tak to ste boli vy? Môj otec mával vašu diplomovku rozloženú na stole v kuchyni, skladal ju pred večerou. Zavolal nás všetkých, aj mamu. Ona to má zle. Má tam chybu v stĺpoch. Čo s ňou mám urobiť? Chceli sme vám vtedy nejako pomôcť, otec hovoril, že máte malé dieťa. Trápil sa."

Rok 2010

Čakáreň na onkológii, moja prednášajúca sedí oproti. Unavená opisuje trampoty s diplomovkami. „Mám jednu študentku, diaľkárku, má to zle, tú diplomovku, nepripustím ju k štátniciam. Má síce rodinu, ale nepochopila čo od nej chceme." 

Po rokoch zrazu vylievam spontánne môj príbeh „Bol raz dávno jeden statik, charizmatický s modrými hlbokými očami.... a dnes za mnou stoja veľké stavby, v ktorých je ukrytá denná aj nočná zodpovednosť, ktorú mi daroval. Hĺbku životnej dôvery. Dajte jej prosím ešte šancu." 

„Pošlem jej moje telefónne číslo. Ak zavolá, dám jej šancu."

Rok 2011

Nesiem si svoj diel stabilitou stojacich stavieb. Ukrývam v nich čo mi bolo odpustené a darované. Slúžia ľuďom. Kontrolujem, robím chyby, nie som dokonalá. Vnútorné stresy, ale pána statika Hartla nosím v sebe. Zdanlivý charizmatický pokoj statika navonok dá zabrať.

In memoriam Ing.Hartlovi, dnes by mal 78 rokov. Ďakujem z celého srdca.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?