Spriadam myšlienky do nitky dlhej...s pokorou víťazíš

Autor: Ľubica Kočanová | 30.12.2011 o 8:45 | Karma článku: 13,60 | Prečítané:  1501x

Šialenec Adolf zúri na Petržalskej strane Dunaja. September 1938. Hitler nenávidí sochu leva, symbol Československej republiky. „Ako dlho tam ešte bude trčať ten hnusný kocúr?" Strach z tohto výroku a blízkosť Viedne vyľudnuje Bratislavu. Čierňava okolo a ty sa práve pýtaš na svet.  Otec s odporom narukuje, nevediac kam. Nevie kedy sa narodíš. Mobilizácia a pôrodnica na Šulekovej prepúšťa koho môže. Dátum si nevyberáš a 5.-teho septembra vítaš prvýkrát deň. Barborka si ťa privinie a ideš ihneď domov.

Kráča okolo sv.Trojice, v náručí má teba. Na schodoch kostolník. "Pokrstite mi ju." káže Barborka. "Nemá kto, všetci sú preč." Nedá mu a splaší mladého františkána a krstia ťa v chráme. Tvoje meno Mária je plamienkom pred búrkou. Kostolník zamyká, a nechá si ťa na rukách. Barborka nevládze, domov ťa nesie kostolník. Električka plná vojakov nezastavuje. Čudná cesta, nikoho okrem vojakov nevidno, obchody sú zadebnené. Šesťpodlažný dom, tvoj prvý domov je úplne prázdny a bez jedla.

Barborka ťa vkladá do kočíka a tlačí na železnú stanicu. S túžbou domov k mame. Všetky peróny sú preplnené čakajúcimi ľudmi a vojakmi sediacimi na zemi. Hocijaký vlak, len smer nech je istý. Preč z opusteného mesta. Vlak prichádza bez grafikonu a je preplnený vojakmi. Barborka tlačenicu a chaos vzdáva. Tlačí ťa naspäť domov do prázdna.

Pán Horovitch stojí vo dverách. Ostáva v meste a musí sa postarať o svoje financie. Dcéry a manželku odprevádza do Londýna. Má auto, večer prináša z okolia trochu mlieka a trochu zemiakov. Nemôže v meste dlho ostať. Neskôr vysilenej Barborke pomáha kamarátka z Dorkapli (dnešná Trnávka). Prináša pre Barborku čo ostalo, múku, mlieko, trochu zemiakov.

Tvoje nohy sa vyvíjajú tiež čudne. Vykĺbené v bedrách a neprirodzené. Máš rok a nemôžeš stáť. Operácia a kovový prístroj v ktorom sa neskôr učíš chodiť. Pôjde to iba nútene a nasilu. Inak sa nedá. Zvládaš svoj boj, vyhrávaš, máš práve dva roky.

September 1979

Stojíš uprostred cesty, okolo teba trúbi trolejbus, mihajú autá, zrazu nevieš urobiť ani krok. Chceš domov k Barborke a musí ťa podoprieť cudzí človek, ktorý si všimne, že máš problém. Francúzske barle sa stávajú tvojou vernou oporou. Štyri deti sú tvojim šťastím, hoci lekár ti ich vyčíta. Navrhuje operáciu, výmenu kĺbu, nie je to ešte bežný úkon. Streptokok a pseudomonas, dvaja nežiadúci votrelci vkĺznu pri operácii do tvojho tela. Nepohnute ležíš tri mesiace. Strnulo pozeráš na obraz zavesený pred postelou a v ňom beží tvoj život. Opäť vstávaš, opieraš sa o svoje štyri deti a francúzsku barlu a opäť sa učíš chodiť. Barborka ťa mlčky sleduje, ako zvládaš svoj boj.

September 1985

Pseudomonas so streptokokom sú šialení tiež. Dajú Ti pokoj iba pár rokov a opäť útočia na imunitný system. Explózia zápalu bederného kĺbu, neznesitelná reakcia a ty ticho trpíš. Klb musí ísť po dvoch rokoch bolestivých zákrokoch navždy preč. Pseudomonas však ostáva v tvojej kostnej dreni. Odhryzne z času na čas z imunitného systému. Život bez bederného kĺbu. Francúzske barly spolu s rukami ťa nesú životom. Prinášajú ti cestu k vnúčatám a šťastie. Diagnózy cez dve strany pribúdajú . "Ako sa cítiš? " znie často z úst tvojej dcéry. "Zdravá a dobre, som zdravá." tvrdíš, ale dcéra vie, že si v ťažkej anémii. Transfúzia krvi nevyhnutná.

Máj 2010

Sedíš vo vozíčku, prinášaš hru"Človeče nezlob se" a vypĺňaš nepokojné nočné chvíle svojho manžela. Nenecháš ho vyhrať, vzorne sa o neho staráš. Výmena stráže. Z invalidného vozíčka nevládneho otáčaš, prinášaš mu jedlo, aplikuješ inzulin. Si tá najlepšia ošetrovateľka a zrazu počuješ ako kričíš, keď ti deti oznamujú, že otca už niet.

Apríl 2011

Barborka tlačí invalidný vozík, sedíš pokojne, napriek bariéram, obrubníkom a schodom v ceste na odovzdávanie novinárskej ceny. Cenu dostávaš aj ty, nerebeluješ, poznaš utrpenie a nechápeš utrpenie z ľahostajnosti. Odnášáte si ju spolu spokojne s pocitom chvíle..."Viete, keby to aspoň priznali v dokumentácii, niektorí zdravotníci sú naozaj ľahostajní k utrpeniu." vysvetľuješ taxikárovi, vieš o tom svoje.

"Babička, kde nájdem pána Horovitch? pýta sa Barborka. Zatvoríš oči, pokrútiš hlavou a vydýchneš: " Prvým transportom deportovaný do neznáma..."

December 2011

Driemeš v pohyblivom kresle pri okne, pohrúžená do spomienok, snov, svojho sveta. Hlavu máš opretú o hrudník a spokojne dýchaš. Nepočuješ nás, pozorujeme ťa a naplno vnímam tvoju spokojnosť. Barborka ťa sleduje tiež. Si tlmeným svetlom v izbe. Bojovníčka na dlhé trate, stojíš za to. Netušíš, že tvoje barle a invalidné kreslo, keď sa o ne opieraš, sú pre nás skalou, hradnou baštou o ktorú sa dá oprieť. Víťazíš s pokorou opäť. V nás.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?