September 2008
Cestný bicykel, slnko a Tomáš. V ruke lekárske správy z vyšetrení a nemocníc. Mentálna porucha prepletená s bipolárnou poruchou nálad, mánia a depresie. Spomalene, s poruchou v reči rozpráva. Je dvojička, jeho brat dvojča je zdravý muž. Mama zomrela keď mal 20 rokov, stratil pevný bod. Ušiel, sadol na vlak a cestoval bez zaplatenia. Nezvestný, domov späť ho priviedla polícia. Hádal sa s otcom pre vieru, nepochopenie, pre svoju bezbrannosť. Nechcel ostať s otcom, búril sa. Otec si našiel druhú ženu. Dobrú dušu, oslovuje ju mama, ale nechcel s nimi žiť. Prinútili ho k psychiatričke, nastavila liečbu, chvíľu rešpektoval, opäť zrebeloval. Ušiel do Bratislavy, otca prinútil, aby mu platil nízky nájom. Žije v jednej izbe so študentom v Petržalskom byte. Ten ho už v izbe nechce.
"Užívate lieky? Máte peniaze? Jedli ste?" Krúti hlavou. Dávam mu jablká z tašky. Nájdem číslo v správe a volám jeho psychiatričke 300 km vzdialenej. Potvrdzuje mi údaje o Tomášovi, má obavy. Nebol v ambulancii dávno, vie, že potrebuje lieky. Opisujem jeho stav cez telefón, spolu dohodneme dávkovanie.
„Tomáš, lieky vo vašom prípade sú pre vás malou pomôckou žiť. Niečo malé sa udialo vo vašom mozgu, práve keď zomrela mama. Predtým ste boli v poriadku. Zvláštna tekutina, ktorú potrebuje váš mozog sa zrazu vytratila a vy ju v liekoch doplníte. Len tú jedinu látku treba prehltnúť, chýba vám." pomaly sa snažím. "Budete sa cítiť lepšie, pôjde vám všetko lepšie. Ked vynecháte, pôjdete dolu na dno. Maličkosť, ktorú vylučujete zo svojho života je maličkosťou, ktorá pomáha. Skúste." cítim, že sa začína snaha o jeho existenciu.
„Lie-lie-ky nech ne-bu-dem jesť, tak ako pred tým keď ži-ži- žila ma-mama."
„Chce-m chcem ka-ka-ma-rát-rát-ku, dá-ku diev-či-nu ne-mám, han-bím sa."
„Keď mu-mu-sím idem ku tej tej ces tej ces-te pod pod mos-tom kde sto-sto-ja. Dáá-ko ro-ro-zumiete?" slzy mu tečú po tvári.
Kristepane rozumiem, ale radu zo mňa v tej chvíli nevypáči nik. Všetky peniaze, ktoré zarobí upratovaním dáva pouličným ženám. Úplne zlyhávam, otrasiem sa a sústredím sa najprv na tú liečbu.
„Tomáš, po poriadku, ten liek si dáte aj ráno, aj večer, potom precestujete k vašej lekárke pre dokumentáciu a s ostatným vám skúsim trochu pomôcť. Bez tých liekov sa nepohneme, budete len plakať a to nechcete."
Doma varím o pár porcií viac, veziem do jeho Petržalskeho nájmu. Šokuje ma Tomášov majetok. Karimatka, spacák, bicykel, kostra ďaľšieho bicykla, trochu oblečenia, kniha a kvet. To je všetko. Izbové kvety - názov tej knihy. Na stole zdravo košatý a správne pestovaný kvet v kvetináči - Antúria biela. Dominuje v izbe. Je to ako jeho rodina, žena, dieťa.
Neverbálny signál. Čo ja teraz s tým? Tomáš, čistota, nástrahy veľkomesta a systém bez riešenia. Ako pomôcť a neublížiť? Alebo, čo ma je po tom? Veď som to nespôsobila. Spôsobil to on?
Dlhodobá starostlivosť o dlhodobo chorých absentuje
