Druhý breh rieky, postihnutí

Autor: Ľubica Kočanová | 2.1.2013 o 13:15 | Karma článku: 17,16 | Prečítané:  1592x

Nevládzem nadvihnúť vozík cez prah chodníka. Jedna z hlavných ulíc Bratislavy, Štúrová. Ani jeden nábeh na chodník, ani nábeh na parkovisku, naopak vysoké ostrovčeky. Tlačím mamu po asfalte cesty, v premávke za výfukmi z áut. Vodiči sú ohľaduplní, mesto nie.

Plávem v rieke cesty, ako v detskej hádanke, ako sa dostať na druhú stranu. Pred Medifera centrom zastaneme na ceste, zabrzdím vozík, podávam jej barle a mama to na rukách musí dokázať. Horolezkyňa na chodník mesta. Nemá ľavý bederný kĺb a Parkinson ju má čoraz viacej rád. Istím ju.

Súkromné zdravotnícke centrum Medifera. Dobrovoĺne platím mame dôstojnosť, slušné správanie a ochotu. Som spokojná, ale. Ku výťahu v starej budove vedie staré, strmé schodisko asi s dvadsiatimi schodmi. Lezecká stena ku rehabilitácii,  k ortopédovi, gastroenteerológovi, k chirurgovi. Mamky s kočíkmi nechajú kočík pri dverách, zoberú dieťa do náručia a idú ku výťahu. Ja však mamu nevynesiem.

Trpím, keď jej podávam barle, dvíha nohu bez kľbu. Trasie sa, ako ja v skale. Tu ale nie je skoba, ani zlaňovacia osma. Zatína telom, opiera sa o barlu, istím ju bez reverza a trpím. Jednu po druhej ťažko pridáva.  Amstrong na mesiaci takú záťaž nemal. Potím sa strachom, ona výkonom, až sme hore. Schody ako nedostupný komín v lezeckej skale.

Keď vyleziem na štít v Tatrách zapisujem sa do vrcholovej knihy, dátum a počasie. "Zdolala schody", zapisujem si do pomyselnej mapy duše navždy, keď ju istím. Ešte neskôr dolu, nevyhrali sme. Trasie sa, aj keď už sedí späť vo vozíku. Pre ňu to nie je Medifera, pre ňu je to Ostrý štít.

Rituál, varím kávu v maminej bezbariérovej kuchyni. Prebehnem na terasu, prenesiem mamin čaj a zabúdam na jej pohľad. Trasúc sa prekoná schod na terasu a presadne na druhý vozík. Istím ju a už je zdanlivo slobodná. Lúšti krížovku a podrieme pod slnečníkom. Sloboda s bariérami v bezbariérovom priestore. Za dverami bytu jej sloboda končí.

Raz za 30 rokov ťažkej invalidity mi povedala. "Chcem behať ako ty". Na ktorej strane brehu som vlastne ja? Plávem ako zdravá, cítim mamu ako chorá. Všetci sme v tom priestore. Prekážky vidím maminou optikou, kričia, nie som slepá, už ani hluchá. Jej život je dar.

Postihnutá zdoláva schody. Slovensko, budeš bezbariér? Zdoláš to?  Istíme ťa v trase.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?