Delím sa s ňou v starostlivosti o invalidnú ženu. Vozíme ju autami kam treba, kde je šťastná a cíti tep života. Ukradnúť však polovičnú mobilitu invalidnej ženy, tak to nás obe otriaslo. Cítiť v priestore väčšiu špinu a infekciu, hoci my sme zdravé. Ten, kto kradne nerozlišuje. Kradol by aj vtedy, keby vedel komu kradne. Je natoľko "vymletý", že to urobí aj zdravému a bohatému a rovnako aj chorému a nesolventnému.
Počula som o prípadoch krádeží áut, keď majitel ukradnutého auta vedel za kým má ísť. Ukradnuté auto mal za úplatu do pár dní naspäť. Aké harmonické a jednoduché v súlade s poznaním vlastného regiónu. Neurobíme to, nebudeme vyjadrovať vďačnosť niekomu, kto o týchto praktikách vie a pozná zašpinené mená. Zarážajúca je jednoduchosť a ľahkosť vypátrať také ukradnuté auto. "Vymletosť" sa tu snúbi s dôkladnou organizovanosťou. Vie to takto vypátrať aj polícia a auto bude do pár dní späť? Alebo jej to legislatíva nedovoľuje?
Ukradnuté auto už neuvidíme. Zbytočne veľa byrokracie od nahlásenia odcudzenia auta až po ukončenie vyšetrovania. Strata efektívnosti a námahy, pretože táto už skoro pololegálna činnosť tu odstraňovaná nie je. Kradnutie áut je výhodné pre mnohých, okrem poškodeného. Ekonomický obrat, ktorý táto činnosť obnáša môže byť vysoký. Kúpou nového auta na leasing získava výrobca, predajca, leasingová spoločnosť. Daň a DPH si zaúčtuje zase štát. Krádežou starého auta možno získava automechanik, alebo iný typ zlodeja. Skrátka okrem poškodeného si "mnohí prídu na svoje" .
Slamky sa chytáme, slobodu invalidnej žene neobmedzíme. Kolesá máme ešte na mojom aute. Preventívne naň napíšem
NEUKRADNÚŤ - VOZÍM INVALIDA