Pravidelne ráno si aplikoval inzulín po dlhé roky. Problém bol čas podania raňajok, každý deň inak, ako na hojdačke. Ranajky podavané neskoro znamenali ohrozenie života diabetikov. Sťažoval sa riaditeľke, ktorá je sestrou. (Ospravedlňujem sa všetkým sestrám, za sestry, ktoré vrhajú tieň na ošetrovateľstvo, ale žiaľ existujú.) Glykémiu u pacientov nesledovala. Raňajky takto podávali niekoľko mesiacov. Pani Pavlínu, jednu z obyvateliek zariadenia on sám, ako pacient preberal z hypoglykémie. Ak diabetik neje, môže sa dostať do hypoglykémie, ak nedostane niečo sladké, tak ide do kómy. Bývalý profesionálny vodič sanitky tieto ťažkosti a príznaky ovládal. "Koľko pacientov takto samospádom v zariadení odišlo?" je pre neho otáznikom.
Pani s Alzheimerovou chorobou sledovala televíziu v spoločenskej miestnosti. Cítil, že pani je potrebné prebaliť, zavolal opatrovateľku. Opatrovateľka prácu odflákla, prebalila, ale pani ponechala v zašpinených a premočených nohaviciach. Upozornil riaditeľku na nedôstojné zaobchádzanie, nepochodil. Pre tieto sťažnosti sa stával nepohodlným.
Sťažoval sa teda na mestskom úrade práve v deň, ked ho v zariadení obvinili z vystrájania, vraj pod vplyvom alkoholu. Vyšetrovala to polícia, pýtal si fúkať, nič nenafúkal. Obvinenie na alkohol riaditeľke nevyšlo, dostal teda pokutu za "nadávky" v priestupkovom konaní. Uznali ho vinným, zaplatil 16 eur poriadkovú pokutu. Márne žiadal dokument, vtedy dokument o konaní nedostal.
Ked konečne dokument dostal, obrátil sa na ombudsmanku. Ako sa má brániť, keď mesto je štatutárom zariadenia, riaditeľka je zadobre s primátorom aj s prednostkou. Ako má bývalý sanitkár ochrániť pacientov pred ohrozením, ked ho nik nepočúva, neverí. Keď podá sťažnosť, tak sám dostane pokutu za výtržnosť a rušenie poriadku! Paradoxne, keď práve jemu záleží na potrebnom systéme, poriadku a zmene.
"Je to na hlavu, držím sa, chcem sa vrátiť do života" hovorí pán Badin. V zariadení v Jelšave personál oslavoval narodeniny vnuka pani riaditeľky. Kuchárka sa opila, je údajne alkoholička. Každý tam vraj vie, že je závislá, pije počas pracovnej doby.
Pán Badin dnes už v zariadení nie je, prešiel do domu s opatrovateľskou službou do Revúcej. Nelichotivé podmienky sú aj tam, čítajte tu. Dúfa, že raz sa krutá pravda o týchto dvoch zariadeniach prevalí a pomery ohrozujúce životy pacientov v zariadení sa zmenia.
Vytvoriť slovné spojenie "odberatelia sociálnych služieb", dá obom ministerstvám iste viac námahy, ako vytvoriť poriadny zákon pre dlhodobo chorých :(
Prečo si vážim pacienta, pána Milana Badina?
Výnimočný, vnímavý, odvážny, slušný človek, s iskrou v hlase, ktorému záleží nielen na sebe, ale aj na ostatných pacientoch umiestnených vo všetkých zariadeniach, na poriadku a na zmene systému. On sám sa nevzdáva, chce pomôcť, ako len dokáže, napriek nepríjemnostiam. Počas môjho rozhovoru s ním odznelo iba jedno jediné neslušné slovo, nadávka a to "šlendriáni".
A čo my zdraví, zatvoríme iba oči a uši?
Ojedinelý hlas pacienta, ktorého vážnosť treba vnímať ako výzvu pre zmenu v systéme
starostlivosti o dlhodobochorých ľudí