Dvere, od ktorých dnes nemáme kľúče

Autor: Ľubica Kočanová | 11.6.2014 o 20:51 | (upravené 12.6.2014 o 8:02) Karma článku: 9,33 | Prečítané:  1447x

Zvoním pred vysokým domom a pani Andžela nereaguje. Okolo idúca mladá mamička mi otvára vchod do domu, vidí zdravotnícky kufrík v mojej ruke a chápe.  "Teta ide ku starej pani na návštevu",  vysvetľuje svojej dcérke, keď ma púšťa dnu do vchodu. Stúpam ku dverám bytu pani Andžely a premýšľam, ako bude dnes vyzerať jej rana v predkolení. Predpokladám, že pani Andžela iba nepočula moje zvonenie.

Spozorniem, keď na zvonenie opäť nik nereaguje. Nezvyčajné. Išla k tomu zubárovi s opatrovateľkou? Niečo začujem, hrmot, potom konečne jej hlas. "Áno, už idem"  Chvalabohu všetko v poriadku, hoci jej hlas bol o stupnicu hlbší a zachrípnutý. 

"Pokojne, máte čas, len mi otvorte"

Neotvára, čas plynie a cez pancierové ochranné dvere s ňou ďalej komunikujem.

"Bolí ma chrbát a neviem vstať"

Ste v posteli?  Viete sa posadiť?

"Nevládzem, neviem, keby mi niekto podal ruku"

Cez dvere sa snažím nabádať ju k posadeniu a k otvoreniu dverí. To je pre nás obe teraz najdôležitejšie. Vždy ma čakali otvorené dvere, pokiaľ som prešla od vchodu ku dverám jej bytu, ošetriť jej ranu. Žije sama, je bezdetná, manžel jej dávno umrel. Stavebná inžinierka, kedysi aj učila.  Má iba dvoch synovcov, teda dedičov. Zdedia po nej byt v lukratívnej štvrti hlavného mesta. Neriešia ju. Diagnózy ako Alzheimerová demencia, chronická žilová insuficiencia, hypertenzia a  takmer čierna noha s vredom predkolenia. Lieky jej pripravuje opatrovateľka, dávkuje.

"Otočte sa na bok, pokúste sa chytiť postele, oprieť sa a pomaly vstať, počkám, máte čas"

Počujem čudné zvuky a vzdychanie 

"Nejde mi to, keby mi niekto podal ruku, tak sa doplazím"

Telefónom privolám hlavnú opatrovateľku, ktorá má kľúče od bytu. Zmení svoj program starostlivosti a na šťastie má kĺúče. Nikdy si nechcem pýtať kľúče od bytu svojich pacientov o ktorých sa starám, tam kde je prítomnosť príbuzných to nie je nutné. Ale kde človek žije opustený a sám?

Za dverami bytu šok. Osemdesiatročná pani Andžela leží na chodbe na zemi polonahá, pocikaná, vedľa nej stopy krvi. Za hlavou spriečený rebrík, v byte spúšť. Prevrátené stoličky, odsunutý stôl, na zemi popadané kvety, trsy. V chladničke nedopitá fľaša vína. Tentokrát to bol zrejme alkohol. Pridelená, iná opatrovateľka jej ho zrejme kupuje v pondelok, v stredu a v piatok. Ktovie, ako dlho leží na tej zemi.

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Slovensko nemá legislatívu, transparentný systém. Zákon o dlhodobo chorých chýba, upravil by práva dlhodobo chorých a stanovil inštitút ochrany chorých a starých ľudí, ktorí sa už o seba postarať nevedia. Mohol by to byť notár, alebo reverzná hypotéka v banke, ktorá by spravovala majetok opustených, dlhodobo chorých, alebo starých ľudí. Dávkovať financie mesačne na ich dôstojnú starostlivosť niekto predsa musí, niekto, koho by si vopred zvolili ako tútora, keď cítia postupne prichádzajúcu slabosť. Prvoradá je ich dôstojnosť a až potom majetok, ktorí po nich zdedia príbuzní, ktorí sa vôbec, ale vôbec nestarajú. Štát prispieva ľuďom v sociálnych zariadeniach na ich starostlivosť, čo však s tými, ktorí sú a chcú byť doma?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?