Otázky a odpovede pre týždenník, ktoré neboli publikované
1. Ako funguje pohotovosť u nás? Aj u nás máme lekárov, ktorí pracujú len a priamo na pohotovosti, ako to poznajú čitatelia zo zahraničných seriálov?
Nemocnice sú poddimenzované, štátne sú v dlhoch a súkromné potrebujú mať zisk. Manažmenty šetria na personálnom obsadení, minimálne personálne normatívy nie sú dodržiavané, kontroly nie sú funkčné. Na Slovensku máme špeciálne lekárov, ktorí pracujú iba na centrálnom, alebo urgentnom prijme. Väčšina lekárov z urgentov však pracuje súbežne v tej istej zmene aj na lôžkových oddeleniach nemocníc, aj na akútnych oddeleniach, aj na JIS, alebo na operačných sálach. Na centrálny príjem, alebo urgent sú iba privolávaní. Často operujú večer, v noci a vtedy nie sú dostupní pre urgent. Nie je výnimkou, že na centrálnom prijme je iba jedna sestra, nik viac. Pozitívnym príkladom je urgentný príjem v Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch svojim humánnym riešením a ambulantnou lôžkovou časťou. Humánne riešenie s expektačnou časťou potrebujú všetky centrálne príjmy v SR, nielen detské.
2. Vo svojom blogu ste napisali, že pohotovosť na Kramároch je personálne poddimenzovaná? Čo to znamená konkrétne? Kto teda sedí za dverami, za ktorými bolo donedávna napisane neklopať?
Výnos MZ SR hovorí o minimálnom personálnom obsadení centrálneho prijmu, to znamená za dverami musia byť dvaja lekári, z toho jeden internista, druhý chirurg, alebo jeden z nich môže byť lekár urgentnej medicíny. Minimálne tri sestry, alebo dve sestry a jeden záchranár. Takýto tím je minimálny, nie je dostatočný, nemá ani dostatok kompetencii, aby riešil urgentne všetkých pacientov a preto ľudia na nevyhovujúcej chodbe čakajú v bolestiach na lekárov špecialistov z oddelení. Ak špecialista neurológ, urológ, ortopéd, spondylochirurg, má práve na oddelení akútne prípady, ktorý pacient je potom dôležitejší? Ten z príjmu, alebo ďaľší traja z oddelenia nemocnice? Krízové situácie nastávajú veľmi často, ak sanitky privážajú postupne akútne prípady, súčasne na chodbe centrálneho prijmu už čakajú akútni pacienti a na horných nemocničných oddeleniach sú práve lekári vyťažení konkrétnou akútnou udalosťou, napríklad operáciou. Nočné zmeny, víkendy sú napäté a neudržateľné. Počas nočných zmien na oddeleniach nemocníc má jeden lekár na starosť 100 pacientov (personálny normatív MZ SR), predstavme si teda tri celé oddelenia. Ako sa môže súčasne postarať aj o akútnych pacientov na centrálnom prijme?
Zaostalé kompetencie v ošetrovateľstve nepridávajú na znižovaní zdravotných ťažkostí akútnych pacientov s bolesťami. Počet sestier na spádovú oblasť Kramáre je takisto nevyhovujúci. Zmierňovať utrpenie a bolesť pacientov, humánny prístup je v náplni práce sestier aj na centrálnom prijme.
3. So situáciou opísanou na blogu pani Nemethyovej, sa stretávali mnohí už určite aj predtým. Uvedomovali si ju asi aj zdravotníci. Prečo teda vedenie UNB čakalo podľa vás so zmenami a zlepšenim situácie až na negativnu medializáciu?
Samotní zdravotnícki pracovníci nevládzu zrealizovať zmenu. Sú vyťažení, častý syndróm vyhorenia a určite by prišli o zamestnanie. „Komu sa nepáči, môže odísť“ – časté odpovede respondentov v prieskumoch o pracovných podmienkach v zdravotníctve. Zamestnanci sú tiež rukojemníci, musia podpisovať v zmluve mlčanlivosť o pracovných podmienkach. Pacienti sa prevažne boja, niektorí však sú odvážni. Majú odvahu pre zmenu, aj keď im hrozia konflikty. Posledná otázka patrí manažmentu UNB.
4. Na druhej strane - došlo vôbec k nejakým zmenám? Alebo sa odstránil len ten inkriminovaný nápis a pani hovorkyňa sa pár krát ukázala v televízii?
Porucha je celosystémová, určite to nie je ten nápis. Hulvátske výrazy odmietam, sú však špičkou ľadovca. Ak sa personál dlhodobo neovláda a nemocnica to dlho toleruje, tak to je signál pre neudržateľnosť zlého riešenia nielen pre pacientov, ale aj pre personál. Školenie slušného správania, etiky a komunikácie je tiež iba signál, nie je to vôbec riešenie zlej situácie.
5. Čo sú tie ozajstné zmeny, ktoré treba urobiť, aby pacient naozaj pocítil zmenu k lepšiemu?
Oddeliť plevy od zrna. Slovensko musí v prospech pacientov aj personálu zrušiť veľký počet nemocníc, ktorých máme nadbytok. Niektoré z nich, sú od seba vzdialené zbytočne blízko, máme ich až 79. Nadpriemerne veľa nemocničných lôžok oproti priemeru OECD a veľa zbytočných sociálnych hospitalizácii je plytvanie. Rušiť nemocnice je nepopulárne riešenie a tak sa z bludného kruhu nevieme vymotať. Neuvedomujeme si, že tie nemocnice sú staré, živoria a sú personálne poddimenzované. Neplnia svoju funkciu a často poškodia pacienta. Samotní pacienti si to neuvedomujú. Myšlienku na zrušenie ich nemocnice nevedia prijať a pochopiť, hoci im tá ich nemocnica neposkytuje kvalitu.
Potrebné je rozdeliť zdravotnú starostlivosť na akútnu a následnú. Akútna starostlivosť vyžaduje niekoľko funkčných veľkých urgentných celkov rovnomerne rozdelených po celej SR. Zabezpečiť ich kvalitnými priestorovými a materiálovými podmienkami. Pacient v akútnom prípade potrebuje ihneď úľavovú polohu, určite kvalitnú polohovateľnú posteľ. Lavica v čakárni centrálneho prijmu dnes túto funkciu neplní. Pacient v bolestiach potrebuje humánny prístup personálu, ktorý má byť ihneď pri ňom k dispozícii, napríklad sestra so špecializáciou a vyššími kompetenciami. Ale nie čakajúci a chichotajúci sa personál ukrytý za dverami, ako opisuje v blogu pani Némethyová. Kvalitu akútnej starostlivosti môže zabezpečiť iba nadštandardné a početné obsadenie profesionálnym personálom, ktorý musí mať dostatočný prehľad o celej komunite v priestore urgentu,
Profesionál musí vnímať aj stres príbuzných, nie ich odlúčiť od pacienta. Rodina je súčasťou terapie a zdravotného stavu, v opačnom prípade trpia rovnako aj príbuzní a celá komunita, toto nesmieme podceňovať. Priestory pre poskytovanie urgentnej starostlivosti majú byť humánne a nie ponuré. Často je centrálny príjem v suterénoch, na Mickiewiczovej ulici je doslova nad poklopmi kanálov, na Antolskej je to tiež suterén, na Kramároch je to mínus druhé poschodie. Čakárne pred ambulanciou pre pacientov s akútnou bolesťou nemajú opodstatnenie. Pacienti s akútnou bolesťou potrebujú zaujať úľavovú polohu a na to je potrebný priestor.
Neverím, že zdravotnícki pracovníci sa rozhodli pre svoje vzdelanie a povolanie bez veľkej dávky empatie a chuti pomáhať. Empatia školením určite neprichádza, psychohygiena pomáha, ale ak personál nemá dlhodobo pocit uspokojivej sebarealizácie, ubližuje sebe a má odísť z pomáhajúcej profesie, pokiaľ je čas. Školenie bez systémovej zmeny nepomôže.
7. Mama pisateľky spominaného blogu zomrela, či pre neposkytnutie včasnej pomoci sa pravdepodobne len ukáže. Chcem sa spýtať, či lekárom a sestrám nezáleží na tom, že ich správanie a arogancia ako v tomto prípade môže mať aj takéto následky? Sú po rokoch práce už voči tomu znecitliveni?
Nepriaznivé pracovné podmienky, preťaženosť, stresy, existenčný boj, ponorková choroba neprospievajú empatii, ničia ju. Nezriedka pristupuje tichý alkoholizmus. Znecitlivenie sa začne prejavovať únavou, nevrlosťou, neochotou, stupňujúcim sa napätím, agresivitou, celokolektívnym vytesnením problému, až ľahostajnosťou. Ak do takejto atmosféry príde čerstvý profesionál s entuziazmom robiť to inak a dobre, tak ho vyhorený kolektív vypudí, alebo sa musí ku „štandardom správania“ prispôsobiť. Samozrejme že následky vyhorenia personálu nesú pacienti, ale aj samotný personál. Najvýznamnejší je postoj a aktivita manažmentu ako pristúpi ku personálnym zmenám, ale najmä k zmene pracovných podmienok a úprave prostredia.
8. Nemení na tom, aký pristup majú k pacientovi, nič ani fakt, že čoraz viac Slovákov veci nenechá len tak a dáva ich prešetrovať Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivostou? Nemajú pred tým rešpekt?
V zdravotníctve často prevláda kolektívna zodpovednosť, zosobnenie sa potom dá vytesniť. Napríklad v príklade preležanín zlyháva ošetrovateľská starostlivosť a napriek tomu je ťažké definovať vinníka. Mohli by sme začať od konkrétnych sestier, ale skončime pri tom, že systém pre nedostatok sestier a pomôcok zlyháva a neumožňuje vôbec poskytovať kvalitnú prevenciu. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pre systémové chyby skonštatuje, že pacientovi, ktorý zomrel na následky otravy organizmu od vzniknutej preležaniny bola poskytovaná adekvátna ošetrovateľská starostlivosť. Adekvátna ku zaostalosti, materiálno technickým a personálnym problémom na Slovensku. Z bludného kruhu ukrývania sa za kolektívnu zodpovednosť treba von.
Úrad pre dohľad nemá kompetenciu vojsť do nemocníc a vyšetrovať. Nemá dosah ani na dodržiavanie personálnych normatívov, lebo to nemá ako dokázať, ak nesmie chodiť na neohlásené kontroly. Dostáva do rúk iba zdravotnú dokumentáciu a v dokumentácii sa uvedené problémy neobjavujú. Vyššie kompetencie má polícia, aj vyšetrovanie políciou má väčšiu váhu. Polícia si vyžiada stanovisko Úradu pre dohľad.
8. Ak jedna z najväčších nemocníc na Slovensku, v Bratislave, má pohotovosť v takomto stave, ako je to vo vzdialenejších, možno aj chudobnejších regiónoch? Máte o tom informácie?
Košická Univerzitná nemocnica L. Pasteura má nový šesťposchodový pavilón urgentu vybudovaný z nenávratných európskych fondov. Pod jednou strechou sú traumatologické ambulancie, lôžková časť kliniky úrazovej chirurgie, pracoviská kliniky rádiodiagnostiky a nukleárnej medicíny, oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny aj operačný trakt. Všetky pacientske izby urgentu majú 120 postelí, vlastné hygienické zariadenia, sú klimatizované a na každom podlaží je kúpeľňa pre imobilných. Štyri operačné sály sú umiestnené pod heliportom, ktorý je na streche. Vo všetkých hlavných mestách VÚC krajov sú potrebné takéto špičkové urgenty, s rovnakým vybavením.
V odľahlých regiónoch je potrebné mať kvalitný systém lekárskej služby prvej pomoci. Potrebné je rozvinúť systém, ako prepraviť pacientov zo všetkých odľahlých regiónov do vysokošpecializovaných urgentov, ktoré musia byť vo všetkých hlavných mestách príslušných VÚC krajov. Hlavné mesto Slovenska, Bratislava takýto pavilón pre dospelých pacientov nemá.
