Vie sa smiať aj zo sna, praje zdraviu, vitálnej mysli. "Neplánujem nič, neviem, či sa zajtra zobudím" dodá, pridá energický smiech, akoby nič. On je na tom trochu inak, hoci "len skoro osemdesiatnik". Diagnóza mu často pletie myšlienky, hľadá aj to, čo má na sebe oblečené. "Kde mám trenky a manželka mi vraví, že ich mám oblečené". Depresia vie zavítať, ale v sobotu sa vie s touto dámou ráno smiať.
"Karolína, ty keď začneš ráno, tak do večera ústa nezatvoríš" podrýpne ju, lebo dnes chce. Nezáleží na tom, že je to pravda, ale podryp to je. Vie, že dámu od susedov naštve a reakcia je istá.
"Počúvaj, ale teraz si ma fakt urazil, ja sa nedám tebou urážať, ešte stále som v poriadku, budem rozprávať, koľko sa mi zachce, či sa to tebe páči, alebo nie, takáto drzosť, nebudem sem chodiť, viacej s tebou nerozprávam" leje z nej hnev, hoci sa vždy chce susedovi pekne prihovoriť. Vo svojich deväťdesiat dva rokoch sa zvrtne na opätkoch a odkráča urazená dnu. Napätie je v celom dvore, polhodinová odmlka, nevedno ako von.
"Karolína, musím sa ti ospravedlniť, prepáč mi to, ja som to tak nemyslel, veď si odo mňa oveľa staršia, preto ťa ja vlastne obdivujem, ako ti to ešte myslí, aká si vitálna, ja už na teba nemám, veď už zabúdam a pletiem a ty máš jasnú myseľ, veľmi rád počúvam, čo hovoríš,.tvoje príbehy, ešte raz, prepáč mi to a rozprávaj prosím, dobre sa mi s tebou rozpráva" úprimne ma prekvapuje Peter, keď opravuje, čo je pokazené.
"Prijímam, u nás na Orave sa vraví, že ..." a už Karolína snorí v príbehoch z mladosti. Pridá smiech a Peter to opäť okorení "duchaplnou vetou" a opäť sa spolu smejú. Popoludní už na iskerné ráno zabudnú. Majú komu rozprávať, je koho počúvať, vety ich natoľko zaujmú, že nevnímajú čas. Z času minulého sa ľahko preniesť do času prítomného. Spokojne a turbulentne v ňom žiť.
"Moja mama je učiteľka, ... a môj otec mal až troch psov, ... a moja sestra bola veľmi tvrdohlavá" Rozhovor im často spestria tí, ktorí už nie sú. Na tom priedomí však všetci stále sú a tak kráčam okolo nich tichúčko a po špičkách.