Človek ruky spína, ako pomôcť s bolesťou?

Autor: Ľubica Kočanová | 4.11.2017 o 18:37 | (upravené 4.11.2017 o 19:18) Karma článku: 6,86 | Prečítané:  1367x

Terminálne štádium chceme mať všetci v našich predstavách pokojné, možno krátku chvíľku a koniec. Prejsť cez bolesť bezbolestne, necítiť, odletieť inam, kde je svetlo, kde už nič nebolí, kde je už iba zmier... 

Ak je človek unavený životom, je staručký, má možno 90-100 rokov, aktívny, pekný život za sebou, s početnou rodinou, ktorá ho sprevádza a pomáha mu, nechce ísť inam, chce byť v tej chvíli iba doma. Ak je v zariadení, ak veľa rodiny nemá  pri sebe, jeho najbližší, ktorí ho v tých chvíľach sprevádzajú sú  sestry, opatrovatelia, hoci aj riaditeľka, alebo aj kuchár. Jedna veľká rodina. 

Dlhé roky žila vo Francúzsku, je v zariadení, nemá nikoho, je bezdetná a dlhoveká. Máme ju radi, má rada nás.  "Voilá, s'il vous plait", prihováram sa jej každe ráno, vyčarím jej úsmev a počujem jej nádherné: "Merci beaucoup", aj dnes. Nasleduje niečo možno zmätené z minulosti, ale to nič. Tešíme sa spolu elegancii života.  Denný rituál prináša všetkým pokoj, potrebujeme ho a potrebujú ho všetci starkí. Veľká vačšina z nich je veľmi citlivá, vieme a chceme predchádzať ich smútku. Za našimi dverami  žijeme ich životmi. Sme ich mamami, súrodencami, deťmi, priateľmi, kolegami, tými, ktorých práve hľadajú a potrebujú. 

Zomiera, trpí aj tá vždy nádherná dáma,  má obrovské bolesti a my už nič pre utíšenie krutej bolesti nemáme. Konzultujem telefonicky s lekárkou, v zariadení však už nič viac nenájdem. Cítim moje prázdne ruky, ale aj tie jej, ktoré spína bolesťou ku mne.  

Nechceme ju poslať do nemocnice, nikoho nemá, je iba naša. Nechceme ju dať do chladnej nemocnice, kde ju nik nepozná a bude sama. Nechceme, aby ju prevážala v posledných chvíľach jej života studená sanitka s húkačkou. Nechceme zbytočne zaťažiť záchranný systém, ak pacientka umiera a umrie. Nechceme, aby umierajúca dlhé hodiny strávila na nehostinnom centrálnom príjme v nemocnici, ak vieme, že umiera.  Chceme ju mať v teple, doma, alebo v zariadení na lôžku, chceme ju mať pri nás.

Nevieme jej však odstrániť bolesť, preto nám nič iné neostáva,  iba zavolať RZP. Sorry madam, je mi to strašne ľúto.  

"Tu nič nenamaturujeme", slová záchranárky, alebo lekárky, ktorá sa nepredstavila. Vzápätí nám RZP, alebo RLP  berie našu dámu rýchlo preč. Bolí nás to všetkých. Jej slová sú však pravdivé, vystihujú ťažkosť situácie, bezmocnosť.  

Liečba bolesti v posledných chvíľach života je najvýznamnejšia zo všetkých intervencií. Pacient by nemal trpieť ani pri umieraní.  V  našom prípade vyhráva liečba bolesti v nepríjemnom prostredí  nemocnice a v osamotení na konci života nad pokojným zomieraním v prirodzenom domácom prostredí, alebo doma. Bolesť našej dáme nevieme nijako odstrániť.  

V SR máme veľmi málo lekárov, ktorí sa chcú venovať umieraniu. Nemáme dosť paliatívnych lekárov,  algeziológov.  Nenachádzame ich a potrebujeme s nimi spolupracovať aj pre liečbu bolesti u umierajúcich, ktorí sú doma, alebo v zariadení.  Hospicov, kde je lekár máme iba 12.  Mobilných hospicov, ktoré chodia domov za umierajúcim máme v SR iba 5. Je nás 5,5 miliónov obyvateľov, teda cca 1 mobilný hospic pre 1 milión obyvateľov. Z toho asi 3 sú detské mobilné hospice. Chýba nám podpora a systém pre zomieranie doma, alebo v Domoch s ošetrovateľskou starostlivosťou, alebo v sociálnych zariadeniach. Umierajúcich v posledných hodinách ich života posielame do nemocníc, lebo umieranie často bolí. Cestovanie v posledných hodinách života nie je dôstojné a pokojné. Cestovanie za liečbou bolesti v posledných chvíľach života je veľmi boľavé a nezmyselné.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Atómová bomba (už zasa)

Druhé plošné testovanie za sto miliónov dosiahlo toto.


Už ste čítali?