Ľubica Kočanová
Pocit blogerky po dvoch rokoch na blogu
Pod psa. Zhorená do tla. Na stene visí novinárska cena za sériu blogov o preležaninách. Nie som však skala. Toľko bodákov v diskusiách ma pichá. Nechce sa mi dať do seba kopať, za niečo prehnité. To je moje meno, ktoré mi dal otec. Nekopem, bojujem a diskutéri pretočia aj moje meno a dátum. Ak píšem za starých ľudí, tak mi diskutérka napíše, že som prehnitá sestra, a že kopem ako decko v maternici. Lekár sa vyjadrí, že kontaminujem náhľad na pani Lévyovú. Je to účelové, ale ja si chcem zachovať sama seba a moje vlastné rozhodnutie, starať sa o pacientov a nie o sestry.